Desivý týždeň v Prešovskej pôrodnici

Každá matka „na čakačke“ je plná očakávaní. Kedy sa drobec narodí? Ako bude vyzerať? Budem mať dosť mlieka, aby som ho nakŕmila? Čo všetko bude drobček po narodení potrebovať? A mnoho iných otázok sa jej premieľa v hlave presýtenej hormónmi. Navyše, budúcu mamičku čaká ešte mnoho rozhodnutí. Jedno z najdôležitejších je výber pôrodnice.

Foto: Hush Naidoo

Povedali by ste: jeden štát, jednotný prístup, porovnateľné služby. A už teraz by ste sa mýlili. Bohužiaľ, na Slovensku stále nájdete pôrodnice, kde Vás budú odhovárať od potreby mať pri pôrode otca dieťaťa, pretože je to vraj proti prírode. Keď spomeniete priloženie dieťatka k prsníku hneď po narodení, vysmejú sa Vám, pretože kvôli Vám nebudú meniť zabehané postupy. A nebodaj spomeniete rooming in, naštvú sa, že tak to vyzerá, keď čítate hlúposti na internete. A keď sa podvolíte, na pôrod Vám ostanú spomienky, na ktoré budete chcieť veľmi rýchlo zabudnúť. Na dôvažok, dieťa sa Vám nebude chcieť prisať na prsník, pretože Vám ho donesú nakŕmené umelým mliekom a prvý krát ho uvidíte rozbalené doma, lebo nebudete chcieť riskovať, že na Vás sestrička navrieska, že ste ho vybalili z dokonale utiahnutej perinky. To je realita mnohých slovenských pôrodníc. Ale ja Vám napíšem o pôrodnici v treťom najväčšom meste na Slovensku. Vitajte v Prešovskej pôrodnici FNsP J.A. Reimana v Monobloku.

Foto: Oscar Keys

Vravíte si, porodili tu iné ženy, porodím aj ja. V podstate, pokiaľ pôrod prebieha bez komplikácií, každá pôrodnica je pre Vás vyhovujúca, pokiaľ nie ste náročná. Beda ale, keď ku komplikáciám dôjde a utekajte, ak Vám navyše ani neveria, že niečo nie je v poriadku. Môj pôrod sa začal, resp. mal začať v stredu ráno. Bohužiaľ človek mieni, doktor mení. Namiesto vyvolávania pôrodu, na ktoré som bola objednaná ráno, som sa dočkala prijatia do pôrodnice o tretej popoludní, aj to len po mojom naliehaní, pretože službukonajúci lekár ma posielal domov. Jeden stratený deň navyše. Pre lekárov, ktorí majú pôrody na dennom poriadku, nič nezvyčajné. Pre matku, ktorá ich už niekoľko dní upozorňuje na to, že chlapček sa už ani nehýbe ani nekope, aj keď doteraz hral v brušku futbal, je to na zaplakanie. Prišiel štvrtok, náš druhý deň v pôrodnici. Prezrel si ma doktor MUDr. Martin Šima, a napriek mojim obavám o malého vyhlásil, že ja veru ešte rodiť nebudem, že mám ísť na izbu. Skamenela som a po počiatočnom šoku zohral svoje adrenalín a strach o zatiaľ nenarodeného synčeka. Vďaka vytrvalosti som si vydobyla infúziu oxytocínu, čo nebola veľká výhra, ale vravela som si, že sa aspoň dostanem do centra diania, pretože oxytocín sa podáva priamo na pôrodníckom oddelení. Prvá infúzia nezabrala. Nešťastná som sa prechádzala po chodbe v sprievode manžela, keďže slovenské pôrodnice nie sú prispôsobené na to, aby s Vami mohla tráviť čas Vám blízka osoba od prvej doby pôrodnej. Po obede som sa začala otvárať, ale namiesto kontrakcií som pociťovala jednoliatu bolesť, ktorá neustávala. Večer musel manžel odísť k našej trojročnej dcére a vtedy sa začalo peklo. Chcela som si uľaviť od bolesti v teplej sprche, ale čuduj sa svete, na pôrodníckom oddelení v Prešove netiekla teplá voda. Po polnoci som bola od bolesti taká vyčerpaná, že som začala grcať. Vtedy si ma konečne všimla jedna zo sestričiek (lekár ma svedomito ignoroval) a odviedla ma na ležadlo do pôrodnej miestnosti. A mne stúpla nádej. Zavolajú lekára a ten ma dá dokopy, vravela som si. Aké veľké bolo sklamanie, keď mi sestrička priniesla deku, prikryla ma a odišla s tým, že ešte nebude zbytočne budiť lekára, veď ešte nie som otvorená na pôrod. Potom v miestnosti zhasla a presunula sa do sesterskej miestnosti, pričom za sebou zatvorila dvere, aby som ich pri debate s druhou nočnou sestrou nerušila svojimi bolestnými vzlykmi. Nechali ma takto ležať ďalších 7 hodín. Nadránom vedľa mňa porodila iná žena, ktorú priviezli rovno zo sanitky a porodila v priebehu 10 minút. To mi veľmi k morálke nepomohlo. Mala som chuť vrieskať. Ale keď som sestričku poprosila, aby k pôrodu zavolala môjho manžela a ona len poznamenala: „Ale nie, snáď nechcete, aby Vás takto videl!“, nemala som síl jej oponovať. Vyhŕklo mi len pár sĺz, ktoré ostali okolím úspešne nepovšimnuté. Záchrana prišla v podobe pôrodnej asistentky, ktorá ma trochu psychicky podporila, za čo som jej doteraz veľmi vďačná, pretože bez jej vtedajšej podpory by som asi neprežila to, čo ešte len malo prísť. Lekárka, ktorej sa končila nočná smena mi prepichla plodový obal, aby mi odtiekla plodová voda a nasadila mi ďalšiu infúziu oxytocínu. Vtedy mi ani nenapadlo to odmietnuť, keďže s každou dávkou bolesti som čoraz menej vnímala okolie. Oxytocín ešte znásobil už aj tak silné bolesti. Sestričky po mne kričali, že mám tlačiť, keď mám kontrakcie (po lekárovi ani stopy). Nenechali ma vysvetliť im, že netuším, kedy mám kontrakcie, pretože už niekoľko hodín pociťujem rovnorodú bolesť bez prestania. Jedna z mnohých nesympatických sestričiek sa nado mňa postavila, držala ma za brucho a keď mi brucho stvrdlo, kričala na mňa ako na blázna, že mám tlačiť. Vtedy prišiel na vizitu primár oddelenia MUDr. Jozef Adam, PhD. spolu s celou triedou študentiek. Všetci sa mu odstúpili, aby ma prezrel. Zistil, že stále mám v maternici kopu plodovej vody. Zamračil sa. Pozrel sa na všetkých a spýtal sa, ako môžem takto rodiť, keď tomu tá voda bráni (vodu zo mňa vytlačil). Nepočula som ich odpovede. Primár odišiel, všetci si vydýchli a zasa sa začali správať ako bezcitní sadisti. Aby toho nebolo dosť, v tej dobe ma mal na starosti lekár-stážista pod dozorom arogantného MUDr. Martina Šimu  a okolo mňa bola rozostúpená celá trieda študentiek. Doktor sa mimo môjho zorného uhla s niekým zhováral a naďalej si ma nevšímal, ako po zvyšné tri dni môjho pobytu v nemocnici. Keď konečne ku mne prišiel a zamračil sa, bolo mi jasné, že mu konečne došlo, že niečo nie je v poriadku. Bez slova odišiel pre umelohmotný zvon a odstrčil lekára-stážistu, ktorý bol zdesený už nejakú dobu, no neodvážil sa Šimovi nič povedať. Šima ma nastrihol ešte viac ako som už bola, až som sa bála, že to prehnal. Bolo mi už ale všetko jedno, chcela som len konečne vidieť malého, či je v poriadku. Aj zvonom sa mu podarilo malého vytiahnuť až na tretí krát. Bol celý zeleno modrý, nehýbal sa, bol ticho. Ani mi ho neukázali. Vrchol bol, keď ho sestrička odo mňa brala, vyšmykol sa jej a zachytila ho za nožičku tesne nad zemou. Zhrozene som sa na ňu dívala a že ani nedýcham, som si uvedomila, až keď malého od sestričky vzala detská lekárka. Vtedy som dúfala len v to, že až mi ho o pár hodín vložia do náručia, tak na to všetko zabudnem.

Foto: Jordan Whitt

Nikdy na to nezabudnem. Zrejme aj preto, že keď  som si šla pozrieť syna, bol v inkubátore, z telíčka mu trčalo niekoľko hadičiek a mne oznámili, že o päť minút tu budú sanitári, ktorí ho prevezú na detskú JISK-u. Drobec trpel veľmi nízkym počtom červených krviniek a silnou žltačkou v dôsledku rozdielnosti krvných skupín. Preto sa prestal v brušku hýbať dávno pred pôrodom. Navyše sa narodil veľmi veľký, meral 56 cm a vážil 4200g. Doktor Šima mal po pôrode tú drzosť, že za mnou došiel na izbu a „prezradil mi“, že som vôbec nemala rodiť prirodzene, že bolo nemožné, aby som tak veľkého chlapčeka vytlačila. Že AK by to tušili, šla by som na cisársky rez. To, že som v nemocnici už týždeň pred pôrodom každého urgovala, že majú malého vybrať, ani nespomenul. Veď prečo by mali počúvať ženu, ktorá je už deväť mesiacov zžitá so svojim dieťaťom. Prečo by mali vôbec brať do úvahy jej obavy. Oni sú lekári, oni sú niekto. Zatiaľ čo ja som bola len ďalšia tehotná, pre nich len ďalšia hysterka v rade....

Foto: Annie Theby

AK.... AK by ma boli počúvali.... AK by ma neboli ignorovali.... AK by som mala viac síl a nedopustila som, aby ma tak odbíjali..... Bola som unavená z priveľa AK.... Dala som sa presunúť do budovy s detskou JISKou a rozhodla som sa sústrediť výlučne na môjho malého synčeka. Jedno AK mi však doteraz nedá spávať. Ak by som verila všetkým tým príbehom o prešovskej pôrodnici, mohlo to dopadnúť inak. Šla by som rodiť do Vranova, Bardejova, Kežmarku či Košíc, kam chodí rodiť väčšina Prešovčaniek. Chcela som byť však po pôrode v blízkosti svojej prvorodenej dcéry, aby mi ju mohli každý deň voziť na návštevy a doplatili sme na to obaja: ja, aj môj druhorodený syn. Preto nikdy nezabudnem. Nikdy nezabudnem na ľahostajnosť personálu Monobloku, vďaka ktorej skončil môj syn v inkubátore. Nikdy nezabudnem na aroganciu doktora Šimu, ktorý sa hral na všemohúceho a vytrvalo ma ignoroval. Zrejme naveky ma tých 26 hodín, od podania prvej infúzie oxytocínu po narodenie syna, bude strašiť v snoch. A preto: NIKDY NEZABUDNEM!

Foto: Nick Nice